Cyklopúť do Turzovky

Autor: Ladislav Čúzy | 28.6.2010 o 19:04 | (upravené 30.6.2010 o 23:06) Karma článku: 3,80 | Prečítané:  798x

Alebo, ako som sa precenil...

Mám kamarátku, ktorá rada bicykluje. Je to už skúsená cyklistka, prešla na bicykli už do Ríma aj do Medžugoria.
Pozvala ma pred pár týždňami najskôr na púť do Krakova, potom do Turzovky. Vraj 120km tam a 120 späť. Prázdniny sú dlhé,
toš som si povedal, že idem. Risk je zisk (nie vždy pre Teba). Prvý problém bol prehovoriť rodičov. Zvlášť maminu. Tá bola dosť proti, ale tatino povedal, že nech teda idem. Tak som išiel. V piatok busom do Leopoldova, odtiaľ vlakom do Partizánskeho. Vlak kúsok pred Partizánskym zastavil na pár minút z neznámych príčin uprostred poľa. V Partizánskom som nevedel kadiaľ sa vlastne z vlakovej stanice dostať na autobusovú. Na vlakovej stanici som sa potešil, že tu je WC... Bolo platené, ale už zatvorené, tak mi napadlo, že keď sú už WC platené, nech sú aspoň dlho otvorené.... Prešiel som na druhú stranu rovno cez koľajnice, ale spočiatku som uvažoval o preskočení plota. Stanica Partizánskeho, zdá sa, neprekvitá umom. Prvé, čo mi udrelo do očí, že tam nebol na číslach 1-18 žiaden cestovný poriadok s vypísanými všetkými bodmi, cez ktoré autobus prechádzal. Druhé, čo nie je moc praktické na tej stanici je, že autobus sa pekne načaká, kým dokáže odbočiť doľava na tej ceste. Nuž, ale prišiel som do Čerenian, kde Maťo býva hneď pri zastávke. Jeho rodičia boli na mňa veľmi milí. Pozrel som si s ním Ink (aj keď som ho už zopár krát videl). Myslím, že mu to niečo dalo. Počas cesty sme potom robili- Raz, dva, tri, štyri... Ráno som vstával okolo 6. Dobré raňajky a ideme k Monike po bicykel. To bolo príjemné prekvapko. Jej bicykel bol vo výbornom stave. 3 prevody vpredu, 6 vzadu. Ešte sme nafúkali duše a vyhodili zbytočné veci. Krátko sme sa pomodlili v Oáze pokoja a hurá do toho! Išli sme Monika, Maťo, ja a Zuzka 1. V Prievidzi sa napojila Zuzka 2 a predtým ešte Aďo. Aďa sme obdivovali, že išiel s batohom na chrbte (to značí kompletne mokrý chrbát). Prvá skúška našich síl a odhodlanosti bola Fačkovské sedlo. 14% stúpanie hore... Aďo, Zuzka a ja (v tomto poradí) sme zosadli z bicyklov a začali ich tlačiť. Napokon sme sa dostali až hore. Zhora bol pekný pohľad. Oddýchli sme si tam a ja s Monikou sme si dali fajn slepačiu polievku. Jeden pán nám poradil ísť inou cestou ako sme pôvodne plánovali. Dolu zase bolo klesanie. Dalo sa tadiaľ ísť aj 70km/h, ale ja som sa príliš bál toho, že by som sa šmykol a skončil v nemocnici, tak som išiel maximálne okolo 40km/h. V dedinke Divinka nám povedala jedna pani, že o 2km bude reštaurácia (Zuzka 1 bola už zrejme dosť hladná, preto chcela sa v najbližšej staviť). Prešli sme 1, 2, 3, 4 kilometre a nič až na piatok bola reštaurácia-pizzeria. Tak sme si 3 objednali vyprážaný syr so šunkou a zvyšok 2 pizze, ktoré si podelili. Obdivoval som kapacitu Monikinho brucha. Najrýchlejšia z nás dojedla a pritom maličká, chudučká osôbka. Ja som ešte dlho bojoval, lebo to bol naozaj pekný veľký kus syru s hranolkami. Pokračovanie bolo viac-menej rovné. Niekoľko kilákov za Žilinou nás však čakala obec, ktorá sa volá Veľké rovné. Keď sme ním prešli (ďaľšie strašné stúpanie) napadlo nám, že by sa malo premenovať na Veľké dlhé, strmé, smrtiace. Dolu to znova išlo ľahko, ale odhadujem, že by sme boli menej vysilení, keby sme išli po rovine, než prudko hore a potom prudko dolu... Už nás nečakala dlhá cesta do Turzovky. Ja som mal trocha šťastie, kúsok cesty ma odviezli poľovníci. Pomaly, ale isto sme sa blížili. Keď už sme došli do Korne, nádej bola posilnená. Videl som nápis- Kaplnka Panny Márie- 13km. Ej, to už bolo dačo. Keď už bolo len 3km, povedal som, že Hurá! Žiaľ, tie 3km bolo to najkrutejšie stúpanie celej cesty. Po ceste hore bola krížová cesta. Keď sme boli na 3. zastavení, Aďo povedal- no, už len 7 zastavení. Veľmi som ho nepotešil, keď som mu povedal, že krížová cesta má 14 zastavení. Zvládli sme to však úspešne. Ježiš niesol kríž na Golgotu a my sme tlačili bicykle na Živčák. Keď sme došli ku kaplnke zrovna bolo prvé čítanie. Z tej únavy mi už bolo zle, tak som nevydržal na celej omši a išiel do stanu, ktorý obetovejší účastníci už stihli postaviť aspoň ako tak... Rozložil som spacák, obliekol som sa trocha lepšie, lebo noc je studená a zaspal ako mŕtvy. V noci som hovoril zo spánku. Ráno som sa to dozvedel od Zuzky 1 a Aďa. Hovoril som 2 krát niečo o policajtoch a som nejako vzdychal- ááááááách tá cesta! Ešte som sa zasmial, lebo mi od kamarátky prišla SMS, že všetko najlepšie k meninám... Nuž na tieto meniny nezabudnem. Janči kúpil 2l vína. Bola to záťaž a tak nám ponúkol, že nech ho odľahčíme. 7 nás bolo a aj tak si každý dal maximálne glg, takže z flaše moc neubudlo. Dolu napriek tomu, že to bolo najlepšie klesanie išlo ťažko, lebo mnoho pútnikov bolo na ceste a aj išli cestou autá aj autobusy. Teraz nám na rozdiel od cesty tam fúkal vietor do chrbta. Okrem vetra nám pomáhal aj terén. Počas cesty tam sme totiž stále mierne stúpali, teda naspäť to bolo klesanie. Veľké dlhé, strmé, smrtiace nás oberalo o sily znova. Hore sme si dali prestávku a kofolu (Janči do nej potom prilial trocha vína). Keď sme tam boli a ja som sa čudoval, že Monika ešte nezosadla z bicykla ani v tom strmáku spýtal som sa jej- Moni a Ty ešte stále šlapeš? Dolu znova ľahko a rýchlo. Keďže som však už bol ja, Aďo, a Zuzka1 na konci síl, vzdali sme to v Žiline. Nastúpili sme na vlak do Vrútok. Odtiaľ nám išiel do Hornej Štubne. Tu sa Zuzka pomýlila (ale nemám jej to za zlé), pretože sú 2 vlakové zastávky. Jedna sa volá Horná Štubňa zastávka a druhá Horná Štubňa. My sme vystúpili v Hornej Štubni zastávke a to bol omyl, lebo odtiaľ nám žiaden vlak nešiel. Aďo teda zavolal svojmu kamarátovi, ktorý mal autisko, ktoré bolo schopné odviezť nás 3 aj s bicyklami. Stal sa naším záchrancom... Jeho jazda bola síce šialená ale bola efektívna a zaviezol nás až do Čerenian. V Čereňanoch sme vystúpili pri dome Zuzky1, takže som ešte ja musel nájsť Maťov dom. Z neznámych príčin som ho prešiel, došiel som až na koniec Čerenian a nevšimol som si ho. Tak som sa otočil a pomaličky prechádzal ulicou a sledoval každý dom. Už som ho našiel. Maťova mama ma privítala. Hneď sa pýtala, kde je ešte on... Už tam bola aj jeho sestra Lucka. Má 30, ale pôsobila na mňa akoby okolo 23. Veľmi dobre som sa cítil, keď som s ňou rozprával. Také mimoriadne milé osoby nestretávam často. Dalo sa s ňou rozprávať o čomkoľvek (aspoň odhadujem, keďže som toľko času nemal). Pár hodín po mne došiel Maťo. Hrdinsky to zvládol z Turzovky až po Čereňany stále na bicykli. Ja už som bol osprchovaný a navečeraný. Trocha sme ešte rozprávali, Lucka mi poradila dobrý spoj domov a zaľahli sme. Odhadujem, že Maťo spal rovnako tvrdo ako ja, ak nie viac. Ráno ma zobudil budík. Dal som posledné veci do batohu a hotovo. Z Oslian mi išiel expres do Piešťan a odtiaľ za pár minút domov. Konečne doma :-)

iné poznámky- Rozmýšľali sme nad tým, prečo ešte nezaviedli nové cyklistické sedadlá robené na mieru odtlačkom zadkov.
Človeka môžu z bicyklovania bolieť viac ruky než nohy (lebo sa podopiera).
Zosadnúť z bicykla pri kopci nie je hanba... Niekedy je to jediná nádej na to ako ho zdolať.
Keď cyklista pil a stretne policajta, je lepšie povedať- Viete čo? Ja som chodec, to nie je môj bicykel! A tresknúť bicykel do zeliny. (funguje to :-D)
Celkovo som prešiel 180km, keby som to nevzdal v Žiline bolo by to približne 250.
(fotky pridám postupne)
pivko :-)

únava
Veľké dlhé strmé smrtiace

aspoň dačo v tom Veľkom rovnom strmom smrtiacom je

na Fačkovskom sedle... nechajte nás odpočívať v pokoji...

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Čižnár síce zbavil Trnku mlčanlivosti, ale odmieta ho stiahnuť

Kočnerova nahrávka je na expertíze, Trnku zbavili mlčanlivosti.

Komentár šéfredaktorky

Kočner-Trnka: Ako sa baví šéf gangu s výpalníkom, ktorý začal pracovať na vlastnú päsť

Gorila je podobná trauma ako únos Kováča.

Trnka na nahrávke s Kočnerom: Viem, že ma zabijú

Kočnera hnevalo, že Trnka vydieral Haščáka.


Už ste čítali?